Kostol Panny Márie Kráľovnej anjelov v Sádku

História kostola v Sádku podľa archívnych prameňov

Farský kostol Panny Márie kráľovnej anjelov vo včasnostredovekej osade Čížik (Sádok) predstavuje mimoriadne cenný architektonický objekt, ktorý prekonal v priebehu stredoveku zaujímavý vývoj. Na základe vývinu cirkevnej organizácie na Ponitrí možno jeho počiatky predpokladať v druhej polovici 11., resp. najneskôr na začiatku 12. storočia. V súlade so zásadami budovania siete fár v období včasného stredoveku vznikol kostol v dominantnej (opevnenej) polohe, aby mohol slúžiť pre viacero osád na dolnom toku riečky Vyčomy. Ako farský kostol slúžil pre 6 osád (okrem samotného Čížika aj Klátová Nová Ves, Janova Ves, Bošany, Praznovce a Krnča). Počet filiálnych osád sa neskôr ešte rozšíril o Baštín, Kutňu a Horňany, ktoré vznikli v priebehu 14. stor. Z obdobia 12. a prvej polovice 13. stor. nemáme o kostole Panny Márie žiadne písomné správy. Začiatkom 40. rokov 13. storočia došlo pravdepodobne k čiastočnej deštrukcii kostola. Stalo sa tak už v prvej fáze príchodu Tatárov na juhozápadné Slovensko, t. j. na jar roku 1241. Cestou Tatári plienili okolitý vidiek a zrejme sa dostali aj do bezprostrednej blízkosti Čížika, kde vypálili aj starú osadu zvanú Hrdovič, ktorú sa podarilo znovu osídliť až v priebehu niekoľkých desaťročí. Vďaka tejto okolnosti získala aj nový názov v podobe Nová Ves. Nedá sa preto vylúčiť ani to, že Tatári spustošili aj farský kostol v Čížiku, ktorý bol pre svoju polohu dobre viditeľný a relatívne aj ľahko dostupný.

Stredné Ponitrie sa z tatárskeho plenu pomerne rýchlo zotavilo a spôsobené škody sa postupne odstraňovali. To sa zrejme týkalo aj kostola Panny Márie. Koncom 13. a začiatkom 14. storočia sa konečne objavujú aj prvé písomné pramene o dávno existujúcom Čížiku, jeho majiteľoch i farskom kostole Panny Márie. Prvá z nich pochádza z roku 1295, keď sa pri predaji Novej Hornej Vsi (dnešnej Janovej Vsi) spomínajú ako susedia hradní vojaci Nitrianskeho hradu Števko, Roman a Juraj. Svetskými patrónmi kostola boli až do začiatku 14. stor. hradní vojaci (jobagióni) sídliaci v povodí Vyčomy. V priebehu prvej polovice 14. stor. sa ako noví vlastníci Klátovej Novej Vsi a Sádku presadili príslušníci novoveskej vetvy Diviackovcov, ktorí sa stali aj novými patrónmi kostola. K patrónom kostola zrejme patrili aj ďalšie samostatné vetvy Diviackovcov – zemania z blízkeho Baštína (Bačkádyovci) a majitelia susednej Krnče - Majténiovci.

Reformačné nepokoje šíriace sa v 16. storočí i na vidieku zasiahli aj do interiéru kostolíka. Vizitácie z rokov 1559 a 1561 zaznamenávajú, že fara bola v tom čase neobsadená a z cenností tu zostal iba jeden kalich a jeden ornát. Predpokladáme tiež, že tu mohli byť aj najpotrebnejšie bohoslužobné knihy. Viac podrobností o stave a zariadení kostola v Sádku prináša vizitácia z roku 1700. Uvádza sa, že bol zasvätený Panne Márii kráľovnej anjelov a krátko predtým strechu pokryli novým šindľom, pretože starý sa už rozpadával. Rovný strop kostolnej lode bol z dreva. V kostole stála kamenná kazateľnica s drevenou farbami ozdobenou strieškou. Nachádzal sa tu (dočasne) starobylý oltár sv. Martina (prinesený sem z Bošian), ďalej maľovaný (maľbami ozdobený) drevený chór a prikrývadlá na antipendium. V kostolnej veži pokrytej murovanou helmicou sú 2 zvony. Cintorín ohradený kamenným múrikom bol celkom zničený.

Vo vizitácii z roku 1731sa spomína jediný oltár zasvätený Panne Márii (oltár sv. Martina sa zrejme znovu vrátil do Bošian). V kostole sa ešte nachádzala kamenná kazateľňa a drevený chór. Vizitácia z roku 1755 uvádza, že v elegantne vymurovanej veži sa nachádzali 2 zvony. Jeden z nich však bol puknutý. V kostole sa opatroval starý strieborný a pozlátený kalich s patenou (miska na hostiu), ostatné veci potrebné pri slúžení omše sa prinášali z Bošian. Vizitácia najviac uvádza, že v Sádku (osade) patrí farárovi akýsi farský dom (domum parochialem), ktorý však bol v tom čase vo veľmi zlom stave a vizitátor ho nariadil farníkom opraviť.

V druhej polovici 19. storočia chodili Horným Uhorskom členovia maďarskej pamiatkovej komisie, ktorí zakresľovali a zapisovali historické pamiatky. Medzi prvými známymi bol Ferencz Drahotuszky, ktorý v júli roku 1876 vyhotovil dve kresby kostolíka a jeden pôdorys a okrem kresieb prispel aj krátkym článkom o histórii a opise kostola. kostole sa zmieňuje, že je v dobrom stave vďaka tomu, že tunajšia šľachtická rodina Bacskadyovcov pri kostole pochovávala svojich predkov, a preto sa starajú o pietne miesto. Drahotuszky píše, že omietka zo stien kostola je opadaná, pretože kostol je situovaný na kopci a je vystavený búrkam. O jedenásť rokov neskôr prichádza József Könyöki, ktorý vo svojich perokresbách zdokumentoval veľký počet hradov a kostolov na území dnešného Slovenska. Kostolík v Sádku krátko opísal a zakreslil ešte s pôvodnou, čiastočne zdeštruovanou ohradou. Ku kresbe pôdorysu kostola zachytil aj pôdorys karneru. V roku 1895 pôdorys kostolíka zakreslil aj Ottó Sztehlo.

V priebehu 20. storočia, kostolík prešiel viacerými opravami: 1937, 1958, 1992, no využíval sa len sporadicky.

Stavebný vývoj kostola podľa pamiatkového výskumu

Zďaleka dominujúca stavba kostola sa vyníma na vrchole kopca Chríb vo východnom okraji osady Sádok, dnes miestnej časti obce Klátova Nová Ves. Na základe archeologických nálezov v okolí kostola sa predpokladá, že táto jednoloďová stavba s pravouhlým presbytériom, sakristiou a mohutnou predstavanou západnou vežou vznikla na mieste staršieho včasnostredovekého hradiska zvaného Čížik, ktoré nadviazalo na praveké osídlenie z obdobia lengyelskej kultúry. Mladšie stredoveké archeologické nálezy z tejto lokality a nedávny výskum identifikujúci viacero románskych etáp vývoja kostola umožňujú očakávať vznik jeho najstarších častí najneskôr v 12. storočí, i keď viaceré indície predbežne pripúšťajú i starší pôvod.

Aj ďalšia, v poradí tretia románska prestavba z 2. polovice 13. storočia bola zameraná na zväčšenie plochy sakrálnej stavby. Tento krát ju rozšírili z južnej strany o prístavbu nízkej bočnej lode s funkciou bočnej kaplnky, presvetlenej malými polkruhovými okienkami. Nová loď bola na východe ukončená samostatnou polvalcovou apsidou, otvorenou do interiéru cez dodnes zachovaný lomený víťazný oblúk.

Niekedy na sklonku 13. storočia sa v rámci 4. stavebnej etapy dvojloďový interiér kostola zjednotil do priestranného jednolodia presvetleného od juhu novými vysokými oknami. Okná mali dekoratívne kamenné ostenia zakončené trojlístkami, tzv. „mníškami“. Rovnakými okennými otvormi vtedy od východu presvetlili aj novú priestrannejšiu a dodnes stojacu pravouhlú svätyňu kostola. Tá nahradila staršie malé románske presbytérium, pričom južnejšia polvalcová apsida zostala zachovaná. Z opísanej ranogotickej prestavby sa v interiéri kostola zachovali súvislé plochy maľovanej výzdoby.

Mladšie stredoveké prestavby 14.-15. storočia sa týkali predovšetkým prístavby severnej sakristie prístupnej zo svätyne kamenným portálom s „mníškou“ a postupného nahradenia všetkých ranogotických okien rozmernejšími.

V období konca 16. až konca 17. storočia, kedy bol kostol v rukách evanjelikov, boli jeho múry vo veľmi zlom stave. Staticky narušená južná stena lode bola preto podopretá nárožnými piliermi a južná narušená apsida bola odstránená. Kostol vtedy získal aj novú dominantu, mohutnú hranolovú vežu zakončenú murovanou helmicou. Vežu pristavali do stredu západného priečelia a situovali do nej hlavný vstup využijúc kamenné články staršieho rozobratého románskeho portálu. Prestavané okná na fasádach vyzdobili omietkovými maľovanými rámami, tzv. paspartami, a v interiéri pribudla dekoratívna drevená empora. Okrem toho boli v kostolnej lodi vyhĺbené viaceré krypty rodín Bačkádyovcov, Gostoniovcov a Husárovcov, ktoré pre nedostatok priestoru postupne rozšírili i mimo plochu kostola.

Vizitácia z roku 1778/79 konštatuje, že kostol sa podobá ruine. Zlý stav stavby zotrval i v 19. storočí, kedy vo východnom susedstve chrámu ešte stála malá kostnica. V rokoch 1957–58 boli obnovené fasády a zrekonštruovaný okružný múr vymedzujúci dodnes funkčný cintorín. Napriek tomu bola v roku 1985 strecha už v zlom stave a jej havarijný stav odstránila až obnova krovu v roku 1992.

Obnova kostolíka v 20. a 21. storočí

Na začiatku 20. storočia bol kostolík funkčný a plnil svoj pastoračný účel. V roku 1933 bol podľa záznamov údajne za kostolom na východnej strane prebúraný vchod do krypty, ktorý bol prístupný verejnosti až do roku 1957. Vo februári 1952 urobil v tejto zosunutej krypte archeologický výskum O. Krupica. Keď prehnila šindľová krytina strechy a začala zatekať voda do objektu, pokryli strechu v roku 1935 novým šindľom. O dva roky neskôr, v roku 1937opravili objekt zvonka (nespomína sa, o aký druh opravy šlo) a v kostole bola položená tehlová podlaha. Pri jej pokladaní sa zamuroval vchod do krypty rodiny Gosztonyovcov z Krnče, ktorá je údajne situovaná na ľavej stane lode.

Dňa 5. marca v roku 1957 pamiatkari urobili obhliadku kostola a skonštatovali, že je v zlom technickom stave a že treba urobiť najnutnejšie opravy:

opraviť konštrukciu veže
opraviť trhliny v múre a spraviť fasádne omietky
doplniť porušenú klenbu krypty a znemožniť prístup k nej
opraviť omietku na oporných pilieroch
opraviť a vymaľovať steny interiéru
postaviť štýlový ohradný múr na spôsob starého múru v Porube

Predbežný odhad na tieto práce činil 80 000 Kčs. S opravami sa začalo už v tom roku a v nasledujúcom roku 1958 boli opravy ukončené. Obnovili sa fasádne omietky na kostole a na oporných pilieroch, znemožnil sa prístup do krypty, interiér nanovo vymaľovali a okolo kostola urobili ohradový múr. ž očistili na kameň od vápenných náterov oba vstupné románske portály a portál sakristie rozšírili emporu v jej strednej časti. V roku 1966 bol vykonaný sondážny výskum nástenných malieb v presbytériu.hrubými nánosmi omietok sa zistila fresková výzdoba.

V správe z farského úradu v Klátovej Novej Vsi sa uvádza, že v roku 1984 bola strecha na mnohých miestach núdzovo pokrytá lepenkou, aby voda nezatekala do vnútra kostola. Zlý technický stav objektu sa skonštatoval až v roku 1985 v rámci revízie stavu nehnuteľných kultúrnych pamiatok. roku 1988 Pamiatková správa začala vykonávať podrobnejšie prieskumy a PhDr. Peter Jurkovič vypracoval Pamiatkový zámer obnovy. Predbežný odhad na pamiatkovú obnovu kostola určili na cca 3 mil. Kčs. Obnova však nebola zahájená a v roku 1991 bol objekt Ústavom pamiatkovej starostlivosti v BA zaradený medzi objekty pamiatkového fondu v havarijnom stave. O kostolíku sa konštatuje, že: „proces devastácie neudržiavaním pamiatky v dobrom stave dosiahol stupeň vysokého ohrozenia objektu. Nakoľko pamiatka vykazuje deštrukcie väčšieho rozsahu, považujeme jej stav za havarijný.“

Dňa 21. mája 1992 Štátny fond kultúry Pro Slovakia poskytol finančný prostriedok vo výške 700 000 Sk na obnovu strechy. V júni roku 1992 vypracoval statický výpočet krovu strechy a železobetónového podkrovného venca Ing. M. Klokner (zodpovedný projektant Ing. Kohút) z firmy Prodis v Bratislave. Dňa 29. 7. 1993 ObÚŽP v Partizánskom vydal stavebné povolenie na opravu strechy a statického zabezpečenia kostola. V tom istom roku došlo ku výmene strechy a stropu a pri tej príležitosti múry kostola staticky zabezpečili železobetónovým podkrovným vencom. V januári 1994 Obvodný úrad životného prostredia v Partizánskom vydal Kolaudačné rozhodnutie, v ktorom povoľuje užívanie stavby. Firma Prodis sa vyjadrila, že objekt je bez statických závad.

V roku 1994 sa uskutočnila výmena vchodových dverí, ktorá mala za cieľ zabezpečiť bezpečnú uzamykateľnosť objektu. V rámci sanačných prác, ktoré mali odblokovať vplyv nežiaduceho zavlhovania stavebnej konštrukcie kostola, vykopali v máji 1996 po obvode stavby drenážny kanál ( hl. 60 cm a š. 60 cm). Tento odvzdušňovací kanál mal slúžiť na uloženie drenáže a vybudovanie odkvapového chodníka. Ing. M. Pichová vypracovala (júni r. 1996) sanačný projekt na úpravu základového muriva proti vlhkosti. Na dokončenie odvlhčovacieho projektu finančné prostriedky nezvýšili. Vykopaný kanál tak zostal odkrytý až do roku 2008.

Od r. 2006 sa vykonávajú postupné reštaurátorské práce pre zachovanie tejto mimoriadnej kultúrnej pamiatky pre budúce generácie. Reštaurátorské práce sa realizujú prostredníctvom dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky cez program Obnovme si svoj dom a prostredníctvom milodarov veriacich ľudí.

Viac informácií si môžete pozrieť TU

/Zdroj: http://www.incognita.eu/kostolik_v_sadku.php/