Požehnania

Božie požehnanie je a bolo prítomné v celých ľudských dejinách; vidno to na mnohých miestach Starého zákona. Ten, kto žije v Bohu a s kým je Boh, je požehnaný, pretože Boh je prameňom požehnania, ktoré je zároveň pramňom života. Človek si nemôže nárokovať od Boha “veľkosť a silu” požehnania. Boh ho dava amo svoj dar a tak, ano on sám chce. Sv. apoštol Pavol hovorí, že Boh Otec nás “…v Kristovi požehanl všetkým nebeským duchovným požehnaním…” (porov. Ef 1, 4 - 6). Teda prostredníkom nášho požehnania je sám Kristus.

Keď sa požehnávajú materiálne veci, nedeje sa tak preto, aby sa tieto veci sami v sebe premenili alebo aby boli naplnené Božou silou. Ale získavajú novú orientáciu a sprostredkujú nový pohľad na Tvorcu všetkých vecí a Spasiteľa človeka. Ak by sme chápali požehnanú vec ako magický predmet, ako vec, z ktorej sa uvoľňuje nejaká vnútorná sila a slúži človeku, dehonestovali by sme vládu Boha nad vecami i osobami. Preto duchovný úžitok nepochádza priamo z týchto predmetov, ale z úmyslu, modlitby a predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú alebo požehnanie prijímajú.

Cirkev udeľuje požehnania v rozličných životných okolnostiach a využíva pri tom stvorené veci, ktoré môžu byť osožné posväteniu človeka a oslave Boha.

Preto požehnania sprevádzajú:

• vysluhovanie sviatostí (napr. požehnanie krstnej vody, oleja na pomazanie chorých, prsteňov novomanželov a pod.);
• celý cirkevný rok (napr. požehnanie adventného venca, sviec, popola, ratolestí a pod.);
• celý život farnosti i obce či mesta (napr. požehnanie kostola, kaplnky, domu nádeje, domov, erbu , školy, požiarnej zbrojnice, hospodárskych budov a pod.);
• a napokon súkromný život každého jednotlivca - osoby i predmety (napr. požehnanie chorých, manželov, detí, matky pred pôrodom, cestujúcich, pokrmov, devocionálií a pod.)

Ak máte záujem o vyslúženie požehnania osoby alebo vecí, treba požiadať kňaza po sv. omši v sakristii kostola alebo po telefonickom dohovore.