Pravidelné pobožnosti

Adorácia

V našej farnosti je možné zúčastniť sa na adorovaní živého Ježiša v Eucharistii pravidelne:

•  každý štvrtok po sv. omši
•  v prvý piatok na záver sv. omše (prvopiatková pobožnosť)
• v prvú nedeľu o 15:00 hod. (pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu)
•  výročná farská poklona býva v nedeľu po sviatku Premenenia Pána (6. 8.)

Na zamyslenie

Najsvätejšou sviatosťou je Eucharistia, lebo v nej je vždy prítomný Ježiš Kristus. Je vrcholom celého kultu a kresťanského života. Preto veriaci majú mať najsvätejšiu Eucharistiu v najväčšej úcte. Táto úcta sa prejavuje nielen účasťou na slávení najsvätejšej Obety a svätým prijímaním, ale aj poklonou.

Adorácia, čiže klaňanie sa Kristovi prítomnému vo Sviatosti oltárnej, viedla k zvyku poklonou si uctiť tento nebeský pokrm, ktorý sa nachádza v kostoloch. Tento kult sa opiera o spoľahlivý a pevný bod. Je ním viera v reálnu prítomnosť Krista v konsekrovanom chlebe, ktorý prirodzene vedie k adorácii, čiže k vonkajšiemu a verejnému prejavu tejto viery. Aj sám Ježiš Kristus pozýva ľudí, aby prichádzali k nemu a čerpali silu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.” (Mt 11, 28)

Eucharistická adorácia napomáha človeku nasledovať Krista v tichosti a pokore. Človek, ktorý sa o toto usiluje, stáva sa požehnaním pre iných, lebo vnáša do spoločenstva pokoj a radosť. Adorácia je okamih, kedy sa vzdáva Bohu vďaka, kedy každý veriaci môže osobne vyjadriť svoju vieru, dôveru a lásku voči Kristovi. Cirkev v adorácii zvelebuje Boha, klania sa mu v Duchu a pravde. Klaňanie zahrňuje v sebe všetky druhy modlitieb a prosieb za spásu. Nadovšetko sa s ňou spája vyznanie hriechov a nádej na Božiu milosť. Vzbudzovaním lásky a pokánia Eucharistia pomáha ustavične potláčať hriešnosť, ktorá v pokrstenom naďalej ostáva. Božia dôvernosť s Kristom v tichosti rozjímania robí členov Cirkvi pozornými a otvorenými pre radosť a námahy ľudí a rozširuje srdce pre rozmery sveta. Kresťan prostredníctvom adorácie tajomným spôsobom prispieva k radikálnej premene sveta a k šíreniu evanjelia. Každý človek, ktorý sa modlí k Spasiteľovi, ťahá za sebou celý svet a pozdvihuje ho k Bohu. Z tohto dôvodu pápež sv. Ján Pavol II. povzbudzuje kresťanov, aby pravidelne konali návštevy Krista prítomného v najsvätejšej Sviatosti oltárnej. „Rozjímanie o Eucharistii predlžuje sväté prijímanie a dovoľuje nám trvalo stretať Krista, pravého Boha a pravého človeka, umožňuje nám, aby na nás hľadel a aby sme zakusovali jeho prítomnosť. Keď o ňom, prítomnom v najsvätejšej Oltárnej sviatosti, rozjímame, Kristus sa približuje k nám a stáva sa nám dôvernejším, než sme mu my. Robí nás účastnými na jeho božskom živote v jednote, ktorá premieňa a prostredníctvom Ducha nám otvára bránu, ktorá nás vedie k Otcovi, ako to sám povedal Filipovi: ,Kto vidí mňa, vidí Otca.’ (Jn 14, 9).”

Ján Pavol II. vyjadruje dôležitosť adorácie slovami: „Cirkev i svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto Sviatosti lásky. Neľutujme svoj čas a poďme sa s ním stretnúť v adorácii, v rozjímaní plnom viery a buďme ochotní zadosťučiniť za veľké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia nikdy neprestane.”

Príkladom tejto praxe, ktorú opakovane chváli a odporúča Magistérium, nám môžu byť mnohí svätí. Osobitným spôsobom je v tomto smere známy svätý Alfonz Mária de Liguori, ktorý napísal: „Medzi všetkými pobožnosťami je adorácia sviatostného Ježiša po sviatostiach prvá, Bohu najmilšia a pre nás najužitočnejšia. Eucharistia je neoceniteľný poklad, a to nielen keď ju slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo svätej omše, aby sme načerpali z toho istého prameňa milosti.“ (25)

Prvý piatok

V našej farnosti sa pravidelne slávi prvý piatok v mesiaci slávením votívnej sv. omše o Najsvätejšom Srdci Ježišovom o 18:00 hod. (pokiaľ to liturgické predpisy dovoľujú)  a záverečnou pobožnosťou k Božskému Srdcu Ježišovmu. Tomu predchádza možnosť sviatostného zmierenia, aby veriaci človek mal možnosť hodne prijať Najsvätejšiu sviatosť.

Na zamyslenie

Osobný a živý vzťah ku Kristovi je jeden z najistejších prejavov pravej zbožnosti, aká sa vyskytuje iba u kresťanov. Túžba po osobnom vzťahu ku Kristovi si našla rôzne formy vyjadrenia v modlitbách. Jednou z nich je aj úcta k Ježišovmu Srdcu, ktorá vyplýva z úcty k trpiacemu Ježišovi na kríži a z úcty k Eucharistii, v ktorej Pán sprítomňuje svoju obetu a zároveň je v nej prítomný aj s oslávenými ranami svojho umučenia. Základy tejto úcty pramenia vo Svätom písme: „Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ (Jn 19, 34).

Úcta k Ježišovmu Srdcu vznikla ako reakcia proti abstraktnému, prehnanému, studenému chápaniu Boha, ktoré sa šírilo medzi európskymi vzdelancami v 17. storočí. Náznaky tejto úcty však nachádzame už u stredovekých mystikov. Osobitná úcta k Ježišovmu Srdcu začala v 12. storočí. Sv. Anzelm (†1180), sv. Bernard (†1154) často hovoria o Spasiteľovom Srdci. Bl. Jozef Hermann okolo roku 1200 napísal hymnus Sumni Regis Cor aveto (Zdrav buď, Srdce Kráľa Najvyššieho).1 V 13. storočí táto úcta slávila svoj vrchol. Bola to sv. Luitgarda (†1246), sv. Mechtilda Magdeburská, ktorá mala roku 1250 prvé videnie modlitieb Najsvätejšieho Srdca. O Ježišovom Srdci napísala obdivuhodné veci sv. Gertrúda (†1302). Kult Najsvätejšieho Ježišovho Srdca pripravovali sv. Bonaventúra (†1274), sv. Albert Veľký (†1280), bl. Henrich Suso (†1366), sv. Katarína Sienská (†1380), sv. Kanízius (†1597) a sv. František Saleský (†1622). Najväčším apoštolom kultu Ježišovho Srdca bol sv. Ján Eudes (†1680), ktorý zložil aj texty pre svätú liturgiu a ofícium, a tak sa prvá liturgická slávnosť konala roku 1672.2 Pápež Pius X. ho nazval „pôvodca, učiteľ a apoštol liturgickej úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu“.

V pravom zmysle slova sa však začína až zjaveniami sv. Margite Márii Alacoque (1648-1690), rehoľníčke v Paray-le-Monial.3 V júni roku 1675 sa jej zjavil Ježiš, ukázal jej svoje srdce so slovami: „Pozri sa na to srdce, ktoré ľudí tak milovalo, ktoré nevynechalo nič, vyčerpalo sa a zničilo, aby tým dosvedčilo svoju lásku. Dostávam však miesto uznania iba nevďačnosť, neúctivosť, svätokrádež, chlad, pohŕdanie, tak sa správajú ku mne v tejto sviatosti lásky. Viac má trápi najmä to, že sa tak správajú i osoby, ktoré sa mi zasvätili. Preto ťa žiadam, aby sa zasvätil prvý piatok po oktáve Najsvätejšej sviatosti a stal sa zvláštnym sviatkom na počesť môjho Srdca, aby sa zmierujúcim sv. prijímaním podala náhrada za všetky urážky, ktorých sa mu dostalo v Oltárnej sviatosti.“

Úcta k Ježišovmu Srdcu sa spočiatku stretávala s ťažkosťami. Nevedeli ju pochopiť už spolusestry sv. Margity, ktoré jej odporovali a vyhrážali sa. Aj preto bola veľmi dlhá, ťažká a tŕnistá cesta od prvých verejných, veľmi skromných prejavov úcty k Ježišovmu Srdcu po dnešné rozšírenie. Napokon sa rozšírila do celého sveta. Cirkev ju prijala za svoju a odporučila ju v niekoľkých encyklikách. Bolo však treba bližšie vysvetliť celistvý výraz Božské Srdce. Teológovia preto pridávajú niekoľko objasnení.

Srdce je na prvom mieste telesný ústroj, ktorý sa všeobecne považuje za hlavný zdroj telesného života. Prebodnutie Kristovho srdca na kríži (porov. Jn 19, 34) malo úradne dosvedčiť, že sa definitívne skončil Spasiteľov pobyt na zemi a jeho činnosť; že sa dokončila obeta. V Kristovom srdci teda vzdávame úctu jeho telu, ktoré sa stalo zdrojom posvätenia. Preto sa úcta k Božskému Srdcu spája s Eucharistiou, adoráciami, návštevami svätostánku, a najmä s tzv. zmierujúcim prijímaním v prvý piatok v mesiaci.

Ježišovo Srdce však nie je mŕtva relikvia, ale živý ústroj Bohočloveka, stred jeho celej osobnosti. Sv. Margita Mária často vraví: „Božské Srdce mi povedalo...“ Je to isté, ako keby povedala: „Povedal mi to Ježiš...“ Úcta k Božskému Srdcu je teda úctou k osobe vteleného Božieho Syna, ktorý je brána k Otcovi (porov. Jn 10, 7), jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5).

Tlčúce srdce je symbolom života a činnosti. V Ježišovom srdci teda obdivujeme všetku prácu, všetky námahy, ktoré vykonal a podstúpil za nás. Nechceme patriť k tým, ktorí sa mu za to odplácajú iba nevšímavosťou a nevďakom.

Vo Svätom písme je srdce symbolom vnútorného života, toho, ktorý možno navonok zostane bez povšimnutia. Boh skúma srdce človeka (porov. Ž 7, 10). V Písme srdce „rozvažuje“, „myslí“, „rozhoduje sa“, zhrňuje sa tu to, čomu dnes hovoríme duševný život. V srdci spravodlivého potom prebýva Boh, srdce je chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3, 16); srdce je teda stredom duchovného úsilia. Teológ Karl Rahner vraví, že patrí medzi najprvotnejšie a najzákladnejšie ľudské pojmy, danosti a skutočnosti.5 Úcta k Božskému Srdcu preto kladie dôraz na vnútorný Ježišov život, do ktorého sa túžime vžiť. Prajeme si pochopiť jeho zmýšľanie, sklony, city, rozhodnutia, čnosti, milosť. Bohočlovek mal totiž plný ľudský život aj z psychologickej stránky. Vnútorný život je pochopiteľne dôležitejší než vonkajšie, viditeľné skutky.

V úcte k Božskému Srdcu je teda niekoľko cenných prvkov. Myšlienka zmierenia za hriechy iných nás privádza k téme kolektívnej viny, ktorá je dnes taká časová. Vrelý pomer ku Kristovi nám pomáha k tomu, aby sme sa povzniesli nad mŕtvy legalizmus predpisov a nariadení, aby sme dali prikázaniam ten zmysel, ktorý majú: byť výrazom lásky a cestou k Otcovi.

Dnešný človek sa cíti silný a mocný pri organizovaní vonkajšieho sveta, ale zato si viac uvedomujeme svoju vnútornú psychologickú a mravnú slabosť. Nemáme už pocit humanitného ideálu silného a dokonalého jedinca, obdivovaného všetkými. V úcte k Božskému Srdcu sa kladie dôraz na sviatostný prvok nášho posvätenia a na silu Božieho milosrdenstva, ktoré vždy a za každých okolností pomôže tomu, kto na svoju úlohu nestačí.

 Podľa zjavenia sv. Margite Márii Alacoque sa vypočítava Dvanásť prisľúbení Ježišovho Srdca, ktoré dal Ježiš tým,ktorí uctievajú jeho Srdce: 

1. Dám im všetky milosti potrebné ich stavu.
2. Uvediem pokoj do ich rodín.
3. Poteším ich v utrpení.
4. Budem ich útechou v živote a zvlášť v smrti.
5. Vylejem hojné požehnanie na ich prácu.
6. Hriešni nájdu v mojom srdci prameň, nesmierny oceán milosrdenstva.
7. Vlažní sa stanú horlivými.
8. Horliví dospejú k veľkej dokonalosti.
9. Požehnám všetky miesta, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho srdca.
10. Kňazom dám milosť pohnúť i najzatvrdnutejšími srdciami.
11. Mená tých, ktorí budú rozširovať túto pobožnosť, budú zapísané v mojom srdci a nikdy sa odtiaľ nevymažú.
12. Z hojnosti milosrdenstva môjho Srdca uštedrí moja všemohúca láska milosť pokánia na konci života tým, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu v prvý piatok mesiaca a po deväť ďalších mesiacov. Nezomrú v mojej nemilosti bez prijatia sv. sviatosti. Moje Srdce im bude záštitou a pevným útočiskom v poslednej hodine.

Dvanáste prisľúbenie pre milosť, ktorú sľubuje, sa nazýva aj Veľké prisľúbenie. Vzťahuje sa na konanie si deviatich prvých piatkov. Hlavný úkon, ktorý vyžaduje veľké prisľúbenie, je sväté prijímanie. Kontext zjavení sv. Margite hovorí, ak aj nie priamo, že: „Prijímania na prvé piatky majú byť prijímané ako úkon úcty k Ježišovmu Srdcu, v tom istom duchu úmyslu a zadosťučinenia, akým sa slávi aj samotný sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.“ Takto je v duchu zjavení v Paray-le-Moniale každý prvý piatok akoby malým sviatkom Ježišovho Srdca.

 Podmienky, ktoré sa výslovne žiadajú pre uskutočnenie veľkého prisľúbenia, sú: Deväť sv. prijímaní v deväť prvých piatkov v mesiaci, ktoré musia byť neprerušené. 

Podľa dnešných smerníc o svätej liturgii je jasné, že pokiaľ je to možné, treba sv. prijímanie prijať počas sv. omše. Počet deväť nie je nijakou mágiou, ale umožňuje, aby sa niekto naučil verne pristupovať k sv. prijímaniu počas dlhšieho obdobia a takto sa stal lepšie disponovaným prijať väčšie milosti a duchovné dary. Najlepšou zárukou sú tu Ježišove slová: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň...Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 54; 58).

Úcta k Božskému Srdcu má aj svoj vývoj. Riadny učiteľský úrad Cirkvi vyjadril a predložil veriacim úctu k Božskému Ježišovmu Srdcu. Pápež Klement XIII. roku 1765 schválil sv. liturgiu a vlastné hodinky ku cti Božského Srdca biskupom v Poľsku. Čoskoro nato prijali túto úctu aj francúzski biskupi. Pius IX. roku 1856 rozšíril sviatok Božského Srdca na celú Cirkev a roku 1864 vyhlásil za blahoslavenú Margitu Máriu Alacoque, ktorej Pán Ježiš zjavil túto úctu. Lev XIII. vydal 25. mája 1899 encykliku Annum Sacrum (Svätý rok) a 11. júna nasledujúceho roku svet zasvätil Božskému Srdcu.

Benedikt XV. kanonizoval roku 1920 Margitu Máriu Alacoque a Pius XI. roku 1925 Jána Eudesa. Ten istý pápež 8. mája 1928 vydal encykliku Miserentissimus redemptor (Najmilosrdnejší Spasiteľ) a 3. mája 1932 Caritate Christi (Kristova láska). Pius XII. v encyklike Haurietis aquas (Čerpajte vodu) zo dňa 15. mája 1956 vysvetlil teológiu úcty k Božskému Srdcu. Pavol VI. roku 1965 vydal o tejto úcte dva apoštolské listy Investigabiles divitias (Nesmierne bohatstvá) a Diserti interpretes facti (Výreční ohlasovatelia). Ján Pavol II. viackrát vyzval jezuitov, aby pokračovali v šírení tejto úcty.

Prvý chrám na počesť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho postavili v Brazílii v Cuaraoaru roku 1585. V Taliansku vo Florencii prvý kostol na počesť Ježišovho srdca postavil bl. Ľudovít da Casorio, františkánsky rehoľník, roku 1877. Medzi nimi vyniká na prvom mieste svätyňa na Montmartre v Paríži. Aj na Slovensku sú kostoly zasvätené Ježišovmu Srdcu.

Treba tiež pripomenúť, že kvitnú aj osobné a kolektívne pobožnosti ku cti Ježišovho Srdca: prvý piatok, svätá hodina, poklona Najsvätejšej Sviatosti ako vynáhrada, mesiac Najsvätejšieho Srdca (jún), atď. Podstata a cieľ pobožnosti k Ježišovmu Srdcu znamená úplne sa dať k dispozícii Ježišovej láske, dovoliť, aby si nás získala a cez nás pôsobila, aby sme sa aj sami stali plameňmi v jej žiare.

Podľa Matky Lujzy-Margity Ježišovo Srdce je tým miestom, v ktorom sa stretneme s Láskou. Táto mystická duša, ktorú tak mocne unášala nesmierna láska k Božskému Srdcu, napísala: „Ježišovo Srdce kopijou otvorené na kríži, je brána, ktorou môžeme prísť k pochopeniu večnej a nezmernej Božej lásky, ktorou je sám Boh, a ktorú ľudstvo strašne slabo pozná.“ (A. I. 61). Správne pochopená úcta k Ježišovmu Srdcu nie je prekážkou, ale najlepšou cestou k osobnému stretnutiu s Ježišom Kristom. Aby úcta k Božskému Srdcu bola účinná, vo svojich knihách zdôrazňuje, že pobožnosť k Ježišovmu Srdcu má neomylne viesť k Eucharistii: „Pobožnosť k Božskému Srdcu neomylne vedie k Eucharistii... pobožnosť k Eucharistii nevyhnutne zjavuje dušiam tajomstvá nekonečnej lásky, ktorej je Ježišovo Srdce orgánom a symbolom.“ (S. C. 240). „Samotná úcta k Ježišovmu Srdcu je stará ako samo kresťanstvo. Jej základy sa nachádzajú vo Svätom písme, ako aj v spisoch svätých otcov a neskorších svätcov a mystikov.

Encyklika «Haurietis aquas» to rozoberá podrobne a zoširoka:“ „Úcta k Ježišovmu Srdcu za svoje zázračné rozšírenie vďačí predovšetkým skutočnosti, že plne zodpovedá charakteru kresťanskej viery, ktorá je náboženstvom lásky. Teda nemôžeme povedať, že sa táto úcta zrodila zo súkromných zjavení, a je nesprávne predpokladať, že by sa bola v živote Cirkvi objavila celkom spontánne. Táto úcta spontánne vyvrela zo živej viery a úprimnej zbožnosti, ktorú mali vyvolené duše voči Vykupiteľovej osobe a k jeho slávnym ranám, ktoré pred kontemplatívnym duchom veriacich najvýrečnejšie svedčia o jeho nesmiernej láske. Teda zjavenia, ktorými bola obdarená sv. Margita Alacoque, nepriniesli do katolíckej náuky žiadnu novú pravdu. Ich význam je v tom, že Pán tým, že ukázal svoje Najsvätejšie Srdce, mimoriadnym a jedinečným spôsobom pritiahol duše ľudí k rozjímaniu a uctievaniu najmilosrdnejšej Božej lásky voči ľudskému pokoleniu. Naozaj, týmto výnimočným prejavom Ježiš Kristus výslovne a viackrát poukázal na svoje Srdce ako na mimoriadne vhodný znak a obetný oltár milosrdenstva a milosti pre duchovné potreby Cirkvi v moderných časoch.“ (Haurietis aquas).15

Tieto autoritatívne slová encykliky najlepšie vystihnú význam, aký mala sv. Margita Alacoque pri šírení úcty k Ježišovmu Srdcu, ktorú si Boh vyvolil, aby prispela značným podielom na šírenie tejto úcty medzi najširšími vrstvami Božieho ľudu. Jej vyvolenie je charizmou - zvláštnou milosťou, ktorá jej bola daná pre dobro celej Cirkvi. Vierohodnosť tejto charizmy Cirkev potvrdila v úradných dokumentoch, ktorými bola sv. Margita Alacoque vyhlásená za blahoslavenú a svätú.

V tomto duchu sa vyjadrila aj sama sv. Margita Alacoque: „Myslím, že nebude zatratený nikto z tých, ktorí si ho budú osobitne uctievať a zasvätia sa mu.“

(Prevzaté: F. Dancák, Najsväejšie Srdce Ježišovo, homílie, Kružlov 2002.)

Prvá sobota

Každý mesiac na prvú sobotu sa v našej farnosti stretáme pri modlitbe fatimskej pobožnosti ráno pred sv. omšou o 7:15 hod.

Na zamyslenie

Evanjeliová výzva na pokánie a obrátenie, ktorú pri zjaveniach už mnoho ráz pripomenula naša nebeská Matka, je vždy aktuálna. Začiatky pobožnosti piatich prvých sobôt siahajú až do roku 1917, keď sa Panna Mária zjavila trom fatimským deťom Lucii, Hyacinte a Františkovi. Lucia odišla z Portugalska do kláštora v španielskom meste Pontevedra. 10. decembra 1925 sa jej zjavila Panna Mária s dieťaťom Ježišom.

Prečo práve päť sobôt?

Sestre Lucii dal odpoveď na túto otázku sám Pán Ježiš: „Dcéra moja, dôvod je jednoduchý – je päť druhov urážok a rúhaní proti Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie:

1. Rúhanie proti nepoškvrnenému počatiu.
2. Rúhanie proti panenstvu Božej Matky.
3. Rúhanie proti jej Božskému materstvu, pričom sa odmieta prijať ju ako Matku všetkých ľudí.
4. Skutky tých, ktorí sa snažia verejne vštepiť do sŕdc detí ľahostajnosť, pohŕdanie či dokonca nenávisť voči nepoškvrnenej Matke.
5. Skutky tých, ktorí ju potupujú v jej posvätných obrazoch.“

Podmienky pre vykonanie Pobožnosti piatich prvých sobôt v mesiaci:

1. Vykonať si svätú spoveď – svätú spoveď si vykonáme na prvú sobotu alebo už pred ňou, za predpokladu, že sme pri svätom prijímaní v tento deň boli v stave posväcujúcej milosti a máme daný úmysel.

2. Pristúpiť k svätému prijímaniu – po svätom prijímaní je potrebné vzbudiť si úmysel svojimi slovami alebo napr. modlitbou anjela, ktorú naučil fatimské deti.

 3. Pomodliť sa v ten deň ruženec – päť desiatkov, prípadne aj viac. Pred modlitbou si vzbudíme úmysel vynáhrady za hriešnikov.

4. Rozjímať aspoň štvrť hodiny o tajomstvách posvätného ruženca – môžeme uvažovať o niektorom z tajomstiev ruženca alebo o tajomstve života Ježiša Krista a jeho Matky.

Veľké prisľúbenie

Najsvätejšia Panna povedala Lucii: „Dcéra moja, pozri na moje srdce ovinuté tŕňmi, ktorými ho nevďační ľudia prebodávajú rúhaním a nevďačnosťou. Usiluj sa ma aspoň ty potešiť a oznám, že všetkým, ktorí sa počas piatich mesiacov na prvú sobotu vyspovedajú, pristúpia k svätému prijímaniu, pomodlia sa päť desiatkov ruženca a strávia so mnou 15 minút v rozjímaní o pätnástich tajomstvách ruženca, s úmyslom odčiniť urážky voči mne, sľubujem, že budem pri nich v hodine smrti so všetkými milosťami, potrebnými na spásu ich duše.“

Pobožnosť piatich prvých sobôt treba konať s úmyslom odčiniť urážky spôsobené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Tým, ktorí si vykonajú túto pobožnosť Panna Mária prisľúbila, že bude pri nich v hodine smrti so všetkými milosťami, potrebnými na spásu ich duše.

Na záver pobožnosti si obnovujeme svoje zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a pomodlime sa modlitbu Anjela Pána.

zdroj: https://rodinaneposkvrnenej.sk/fatimské-soboty

Krížová cesta

 V pôstnom období sa pravidelne zúčastňujeme na pobožnostiach krížovej cesty v piatok pred sv. omšou o 17:30 hod. a v nedeľu popoludní o 14:30 hod. 

 Vždy je ponúknutý priestor rôznym skupinám vercich farníkov (ženy, muži, deti, mládež …), ktorí si pripravia a vedú pobožnosť krížovej cesty. Je to ich prejav aktívnej učasti na živote farského spoločenstva i pekné svedectvo o svojej viere. 

 Počas pôstneho obdobia býva pobožnosť krížovej cesty aj pešo od farského kostola ku kostolíku na Sádku, čo je okrem iného aj veľmi pekný spôsob budovania farského spoločenstva. 

Na zamyslenie

„Krížová cesta, čiže rozjímanie a uctenie utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi všetkými katolíckymi pobožnosťami podľa jednohlasného úsudku svätých otcov všetkým dušiam žijúcich i zomrelých ľudí najprospešnejšia a na duchovné milosti najbohatšia.“ (Dr. Andrej Radlinský, Nábožné výlevy,)

Krížová cesta (lat. Via Crucis) v dnešnej podobe pochádza z neskorého stredoveku. Hlavnými šíriteľmi tejto pobožnosti boli sv. Bernard z Clairvaux (1090 – 1153), sv. František z Assisi (1182 – 1226), sv. Bonaventúra (1221 – 1274) a samozrejme sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 – 1751). No určite svoj pôvod má v sprievodoch pútnikov, ktorí kráčali po stopách Pána Ježiša nesúceho kríž v uliciach Jeruzalema. Známy apokryfný spis o Máriinej smrti (asi z 5. storočia) hovorí, ako Panna Mária chodievala ku koncu svojho života po Jeruzalemskej krížovej ceste a tak dala sama základ pre túto formu modlitby.

Dominikánsky brat Rinaldo vo svojej knihe Liber peregrinationis v roku 1294 píše, že vystúpil k Božiemu hrobu tou cestou, po ktorej kráčal Kristus s krížom. Opisuje aj viaceré zastavenia: napríklad, Herodesov palác, nádvorie, kde bol Ježiš odsúdený na smrť, miesto, kde stretol plačúce jeruzalemské ženy, či miesto kde Šimon Cyrenejský vzal na svoje plecia Kristov kríž.

Putovanie kresťanov do Svätej zeme bolo až do roku 1073 bez prekážok. Vtedy napadli Palestínu Turci, začali prenasledovať kresťanov a zakázali im navštevovať posvätné miesta. Keď sa už nemohlo putovať do Svätej zeme, začali sa na Západe budovať Kalvárie, aby pripomínali ľuďom túto nesmierne dôležitú udalosť z dejín spásy. Aj v Ríme, neďaleko Lateránskej baziliky sú známe Sväté schody, prenesené z Jeruzalema, po ktorých podľa tradície kráčal Pán Ježiš.

Neskôr mohamedánski Turci dovolili reholi sv. Františka udržiavať a chrániť posvätné budovy vo Svätej zemi. Od roku 1312 mali Menší bratia kustodiálne práva na opateru svätých miest v Jeruzaleme, kde podporovali aj uctievanie Krížovej cesty. Po skončení križiackych výprav sa pobožnosť šíri na kresťanskom Západe, najprv v nemeckých krajoch a v dnešnom Holandsku a potom v Španielsku a v Taliansku. O rozšírenie Krížovej cesty sa veľmi pričinil aj Holanďan Adrichomius, predstavený kláštora sv. Barbory v Delfte, ktorý v roku 1584 vydal knihu Jeruzalem ako rozkvital za čias Krista. V tejto knihe uverejnil 12 zastavení Krížovej cesty, ktoré sú zhodné s dnešnými prvými 12. Kniha bola preložená do viacerých Európskych jazykov a rozšírila sa po celej Európe. V 17. storočí vyšlo v Španielsku a v Taliansku viacero knižiek venovaných tejto pobožnosti, ktorých autori sú prevažne františkáni a kapucíni.

Počet jednotlivých zastavení (statio) Krížovej cesty, ktorý kolísal medzi 7 – 34 sa v tomto období ustálil na štrnásť ako ich poznáme dnes.

V roku 1688 vyslovila Generálna kapitula v Ríme naliehavé odporúčanie zriaďovať Krížové cesty vo všetkých kláštoroch a kostoloch podliehajúcich františkánskemu rádu a obrátila sa na spolubratov o podporu tejto užitočnej pobožnosti.

Cirkevné potvrdenie tejto pobožnosti vo forme udelenia odpustkov dal františkánom už pápež Inocent XI. v roku 1686, pričom išlo o tie isté odpustky, aké sa dali získať na svätých miestach v Jeruzaleme; pápež Benedikt XIII. v roku 1726 rozšíril možnosť ich získania pre všetkých veriacich, ktorí si stanovenú pobožnosť vykonajú v niektorom z františkánskych kostolov; pápež Benedikt XIV. (1742) odporúčal jej zriaďovanie pre všetky ostatné kostoly, ak sa v danom mieste nenachádza františkánsky kostol s Krížovou cestou a napokon Pius IX. v roku 1871 napokon zrušil i túto podmienku.

V tomto období veľmi vzrástla obľuba tejto pobožnosti a stala sa tak známou v celom kresťanskom svete. Jej najväčším propagátorom bol františkán sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 – 1751), ktorý každé misie zakončil vytvorením krížovej cesty; pozostávala z jednoduchých zastavení v podobe rozmiestnených krížov. Proti bezuzdnej mravnosti, ktorá sa v Taliansku rozmáhala a chladla kresťanská viera, nepoznal lepšieho prostriedku ako pobožnosť Krížovej cesty. On sám postavil na rozličných miestach vyše 572 krížových ciest. Napísal aj knižku rozjímaní a modlitieb ku Krížovej ceste, ktorá sa šírila v mnohých prekladoch a bola vydaná aj v Uhorsku; z nej vychádzal vo svojom spracovaní pobožnosti Krížovej cesty aj Andrej Radlinský v známej knižke Nábožné výlevy (1872).

Pričinením sv. Leonarda z Porto Maurizio nechal pápež Benedikt XIV. v jubilejnom roku 1750 zriadiť Krížovú cestu aj v rímskom Koloseu, kde zahynulo mnoho kresťanov, ktorí za svoju vieru obetovali životy. Každý rok na Veľký piatok večer sa už stalo tradíciou, že sa Svätý otec v Koloseu modlí Krížovú cestu na pamiatku umučenia Ježiša Krista. Prvýkrát ju viedol pápež Benedikt XIV., v roku 1750, ale búrlivé udalosti 18. i 19. storočia zabránili rozvoju tejto tradície. Obnovil ju až pápež Pavol VI. v roku 1964., ktorý ju osobne viedol 14-krát.

Pestovanie pobožnosti Krížovej cesty dalo vznik mnohým „Kalváriám“, ktoré sú architektonickými dielami, cennými svojou umelecko-historickou a v neposlednom rade aj krajinársko-estetickou hodnotou. Prvé „Kalvárie“ na území Slovenska však vznikali často z iniciatívy jezuitov, prípadne miestnej šľachty, alebo mestskej rady. Za najstaršiu a prvú zriadenú v Uhorsku sa považuje, dnes už nejestvujúca „Kalvária“, či presnejšie kalvárska cesta vedúca z Trnavy do neďalekej Modranky; vznikla v polovici 17. storočia a zanikla v 19. storočí.

Právo posviacať zriadenú Krížovú cestu mali len kňazi františkánskej rehole; v súčasnosti je toto právo rozšírené na správcu kostola, prípadne aj iného kňaza.

Modlitbou Krížovej cesty môže veriaci katolík získať každý deň v roku plnomocné odpustky. Musí však dodržať nielen všetky svätou Cirkvou ustanovené podmienky na získanie plnomocných odpustkov (sv. spoveď, vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému, sv. prijímanie, modlitbu na úmysek Sv. Otca), ale i nasledovné podmienky:

1. Krížová cesta musí byť oficiálne zriadená. Pozostáva zo 14 zastavení s krížmi a prípadne aj obrazmi.
2. Chodiť od jedného zastavenia k druhému. Keď sa Krížová cesta koná verejne, vtedy stačí, aby chodil iba ten, kto sa predmodlieva.
3. Rozjímať o umučení a smrti Pána Ježiša. Pri spoločnej modlitbe Krížovej cesty sa pravidelne pripájajú aj primerané biblické čítania, úvahy a modlitby.

Kto pre chorobu alebo pre inú vážnu prekážku nemôže konať Krížovú cestu, tomu stačí, keď aspoň pol hodinu rozjíma o umučení a smrti Pána Ježiša. Pán Ježiš povedal sv. Faustíne:

 „Pripomínam ti, dcéra moja, že vždy, keď budeš počuť, ako hodiny odbíjajú tretiu, ponáraj sa celá do môjho milosrdenstva, zvelebuj a oslavuj ho; vzývaj jeho všemohúcnosť pre celý svet, a zvlášť pre úbohých hriešnikov, lebo v tej chvíli bolo otvorené dokorán pre každú dušu. V tejto hodine vyprosíš všetko pre seba aj pre druhých… snaž sa v tejto hodine vykonať si KRÍŽOVÚ CESTU, ak ti to dovolia povinnosti…“ (Den 1572) 

zdroj: http://ukrizovananekonecnalaskamilujemta.sk